Rudolf Dobiáš. 19-ročný maturant odsúdený za velezradu na 18 rokov väzenia. Uránové bane v Jáchymove. Prepustený po 7 rokoch.

"Cela. 

 

Som sám. Predpoludním konečne zazriem na cementovej podlahe vlastný tieň. Ten sa nadlho stane mojím jediným priateľom a nie je vylúčené, že v tej chvíli by som iného na celom svete ani nenašiel.

Nevidím mu však do tváre. A vtedy si uvedomím, že som sa už dávno nevidel v zrkadle. Keby mi ho niekto teraz nastavil, možno by som nespoznal sám seba.

 

A keby mi vtedy niekto prikázal: „Napľuj do ksichtu tomu indivíduu, tej kreatúre!“ asi by som ho poslúchol, opľul by som svoj obraz, svoju zabudnutú podobu."

Dňa 23. decembra niesol Rudolf drevo z kôlne. Prechádzal popri bránke, kde ho zastavili dvaja muži. Hľadali ho. Prehľadali celý dom. Zobrali básne a s nimi aj Rudolfa. V teplákoch a flanelovej košeli. Bolo mínus dvanásť stupňov.

Ticho ležalo nad trenčianskym krajom. Akoby sa hluk schoval pod hrubú vrstvu čerstvého snehu. Ulice boli úplne prázdne. V domoch sa piekli medovníky na oslavu Narodenia Spasiteľa. Rudolfa odvážali do Bratislavy.

„Vtedy som sa konečne po prvýkrát v živote viezol v aute, aj to bol zážitok," spomína spisovateľ Rudolf Dobiáš.

 

Sedem rokov strávil v pracovných táboroch. V Jáchymove, Slavkove a Příbrami. Osamelé noci. Čiernu banskú rudu striedal chlad väzenskej cely. Stolík s drevenou lavicou mal počas dňa zamknutý k stene. Celé dni mohol iba stáť. Stáť a premýšľať.

 

Najväčšou oporou mu boli spoluväzni. Mladý chlapec tam našiel svojich „otcov": kňazov, ktorí ho naučili, čo to znamená skutočná štedrosť, keď mu zo svojho kúska chleba dávali tú väčšiu časť. Ujali sa ho a on vďaka nim neostal sirotou.

 

„Na zlé si neviem spomenúť. V tom čase bola radosť „sedieť“. Mám na mysli prežívanie väzenských dní, mesiacov a rokov v spoločnosti týchto vznešených väzňov svedomia. Všetko to bola úžasná škola, príležitosť na rozšírenie kultúrneho obzoru,“ pomaly artikuluje.