Michal Ivanko. 23-ročný mladý muž. Ilegálne štúdium teológie. Prešov, Libava, Přerov a uhoľné bane v Karvinej.

„Najväčšie bohatstvo je priateľstvo. Nedá sa zaplatiť. Vo väzení sme boli ako rodina.”

Vo väzení Michal postretal mnoho spolužiakov a tak mohli pokračovať opäť v štúdiu teológie. Aj vďaka nedobrovoľnému tichu a krutej askéze vo väzení vybudovali oveľa pevnejšiu Cirkev ako to bolo možné na „slobode". Dnes to voláme „retreat", ústranie.

Väznica nebola pripravená na takú záťaž a neraz sa stalo, že museli žiť v podmienkach hraničiacich s prežitím. „Keď nastali tie neblahé roky, tak nám ostalo len spoločenstvo, jeden druhého sme navzájom posilňovali.”

Natlačení v malých celách, podaktorí museli týždne spať na holej zemi, stravu pre jedného si delili aj traja. Ráno, na obed aj večer stále iba kúsok chleba. Obed im „spestrili" vlažnou vodou, s trochou múky.