Ladislav Záborský. 32-ročný umelec, otec a manžel odsúdený za velezradu na 7 rokov väzenia a stratu občianskych práv a majetku. Samotka v Ružomberku a Valdice.

Je dôležité, aby duša všetko opustila. Svetlo prichádza z duše. Môžeme ho cítiť.”

Studený januárový deň. Vo vyšetrovačke sedí v hrubom kožuchu a teplej baranici vyšetrovateľ. Oproti nemu sa v tenkej väzenskej košeli krčí mladý Ladislav. Dokorán otvorené okno odfukuje papiere položené pred ním.

 

Je na nich vykonštruované priznanie, ktoré mal podpísať. Bola to jediná možnosť, aby nezavreli aj jeho manželku. Predstava piatich sirôt a utrpenia milovanej Gabriely Ladislava donútila podpísať priznanie k velezrade.

 

„Samotka, to bolo odumretie, tam som nemal nikoho okrem Boha. Všetko bolo preč. Nevedel som vôbec, čo je s mojou rodinou a nevedel som, čo bude.”

 

A práve vtedy, ako hovorí, mal najkrajšie rajské mesiace. Tam písal s vylomeným zubom z hrebeňa na namydlený lavór básne. Verše sa potom musel naučiť naspamäť, lebo tie mydlové sa samozrejme stratili.

Nasledoval transport do Valdíc. Počas dlhých dní párali perie alebo vyberali kamienky z vriec plných šošovice. Noci trávili v cele, malej aj pre jedného človeka, zvyčajne dvaja. Spolubývajúcimi mu boli vrahovia a zlodeji.