Jozef Mašlej. 23-ročný bohoslovec odsúdený za velezradu. Praha-Ruzyně. Sanatórium Vyšné Hágy.

„Cítiť sa slobodne len vtedy, keď to vyhovuje mne – to nie je sloboda. To je horšie ako otroctvo. Nie to, čo môžem robiť, ale aj to, čo musím robiť – je dôležité. Práve ten opak. Toho, čo som musel robiť, bolo viac ako dosť, viac ako toho, čo som robiť chcel.“

Objavil sa kašeľ, bola mu neustále zima, celé jeho telo začalo modrieť. Vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch schudol tridsaťpäť kilogramov. 

 

„Po celý čas ma väznili na samotke. Nevyšiel som ani z cely, ani na vychádzku, a tam som aj ochorel. Môžem však povedať, že to boli najkrajšie dni v mojom živote,“ rozpráva otec Mašlej o svojom utrpení.

Ako šesťdesiatročný využil prvú možnosť odísť do dôchodku. Nie oddychovať, ale zavŕšiť svoj sen. Čakal štyridsať rokov a dva mesiace, aby mohol tajne dokončiť bohosloveckú fakultu a byť vysvätený za kňaza.

19. marec 1988. Až vtedy sa splnilo osobné želanie Jozefa Mašleja, pre ktoré sa slobodne rozhodol. Tak, ako chlapec Jozef pozorne sledoval kroky svojho strýka, kňaza Michala, tak som aj ja zatúžil po iskre v očiach, ktorú nieslo toto ťažkým životom ohnuté telo. Uvedomil som si, že po celý čas som sedel na stoličke so zlomeným operadlom. Jeho tenká časť mi dve hodiny vyrývala krvavú spomienku.