Eugénia Vyskočilová. 24-ročná študentka odsúdená na 3 roky väzenia. Velezrada. Ruzyně, Pankrác a Želiezovce.

„Samota mi dala silu, ktorú mám doteraz… Najväčšiu silu mi dávala nádej, že budem žiť to všetko, na čo som tam osamote prišla…"

Ťažko znášala, keď ju, dvadsaťtriročnú študentku, dozorcovia sledovali, ako sa polonahá umýva. Smiech spoza dverí sa ozýval aj pri toalete. Aké to bolo ponižujúce…

 

Najväčším spestrením nového života boli neustále výsluchy, ktoré jej „umožnili” prejsť viac ako sedem krokov od jednej steny väzenskej cely k druhej: „Vliekli ma ako kozu so zaviazanými očami. Počula som, ako sa o mne rozprávali: ‚Aha, to je ta ruská kněžná ze Slovenska…‘ smiali sa.

 

„O tom, prečo ste tam, hoci ste nikoho nezabili, bolo zbytočné rozmýšľať. Urobila by som všetko ešte raz a znovu. Keď človeku treba pomôcť, tak mu pomôžete. Ale horšie je, keď začnete spomínať. Prídu všelijaké myšlienky.

 

Začala som si vyčítať, ako som sa správala k rodičom. Spytovala som si svedomie, čo som urobila dobre a čo zle. Či mi vôbec priniesli obed, to ma nijako netýralo, ani tá samotka, ale trpela som od týchto myšlienok."