Anton Srholec. 32-ročný mladý muž odsúdený na 12 rokov väzenia. Uránové bane v Jáchymove. Prepustený po 10 rokoch.

"Tam som mal čas na premýšľanie. Modlil som sa za svojich nepriateľov, nikdy som nepochyboval o tom, že dobro zvíťazí. Naivita? Doteraz som na to nenašiel odpoveď.“

Chytili ho spolu s ďalšími vo vlnách rozvodnenej rieky. Tie sa pred ním neroztvorili ako more pred Mojžišom, nedovolili mu prejsť suchou nohou na druhý, slobodnejší breh.

So zaviazanými očami ho viedli po leopoldovskej väznici. Anton pri vyšetrovaní prostoreko vypovedal, že chcel len študovať, že je nevinný, nič zlé neurobil. Sto dní strávil v cele päť krokov na dĺžku, širokej ako rozpätie jeho rúk. Nijaké pero, nijaká kniha, iba lavička. 

„Púšťali tam hudbu z gramofónu. Neustále som počúval zopár platní Janky Guzovej. Vtedy som vedel, že vyšetrujú. A potom vyšetrovaného chudáka vliekli po chodbe. Akoby ťahali vrece zemiakov." Pred očami stará, studená väzenská omietka, v ušiach veselá hudba.

Noc bola tichá, tak bolo možné počuť šuchot, nehybné telo, ktoré ktosi ťahal po väzenskej chodbe. Po schodoch hlava zopár krát buchla. Ktosi otvoril dvere na väzenskej cele a zabuchnutím ťažkých železných dverí nastalo opäť hrobové nekonečné ticho.